Nemusíš sa pýtať, odpoveď si spoznala

– Som z teba v rozpakoch, – povedala uprostred pracovného rozhovoru. Neodpovedala. Iba na ňu nemo hľadela.
Naklonila sa k nej, ľavou rukou si zakryla tvár, aby náhodou nik pri vedľajšom stole nepočul, čo jej chce povedať. Zavŕtala sa do nej pohľadom a ona jej ho opätovala.
– Chcem o tebe niečo vedieť a keď neodpovieš, pochopím to.
– Nemusíš sa pýtať, – usmiala sa. – Odpoveď si spoznala, – žmurkla na ňu.
   Stiahla svoje prsty a jemne sa pohladila po vlastnom dekolte. Páčilo sa jej, čo po jej slovách pocítila. Žiadna mrazivá vášeň. Naopak, horúci poct, ktorý sa prejavil zvlhnutím istej časti tela…
– Tak potom musíš vedieť, aké je to hebké a pekné… Iné… – pokračovala, aby provokovala, lebo chcela mať navrch. Bola rozhodnutá, že ju chce mať definovanú. Chce vedieť, na čom je, prečo ju namotáva, občas nelogicky ignoruje, naťahuje a potom, keď sa stretnú, tak ju vyzlieka pohľadom donaha.
– Áno? – spýtala sa, lebo sa chcela vyhnúť odpovedi a celkom sa tešila, že sa s ňou môže hrať. Chápala, že to už dlho nepotrvá, ale bála sa prekročiť prvú hranicu.
– Áno, – zložila svojou odpoveďou zbrane a odpia si z džúsu, lebo jej medzitým celkom vyschlo v krku. – A teraz, keď máme v niektorých veciach jasnejšie, sa môžeme vrátiť k našim pracovným témam, – usmiala sa na ňu a čakala, čo odpovie. 
   Aj keď nereagovala podľa jej predstáv, pocítila úľavu a akési malé víťazstvo. Malú slobodu v komunikácii, kde ju obmedzovalo mlčanie o tabuizovanej téme, akou bol jej vzťah k ženám. 
  
Usmiala sa a najradšej by sa na ňu bola vrhla. Šialene ju priťahovala, ale okolo bolo príliš veľa ľudí, preto nebolo možné, aby čokoľvek dotykmi prejavila.
 
 

 Úryvok z knihy Milenky (Vydavateľstvo Motýľ, 8/ 2010, internetová objednávka knihy TU)
 
 
 

 

 

Fotografka (úryvok z knihy Milenky)

    Stála pred nočným klubom a zaostrovala objektív na nevestu, s ktorou prichádzali svadobčania. Neznášala fotenia svadieb, ale rozhodla sa, že Kristíne vyhovie aspoň pri zvečnení tohto rituálu.
  
Vyzerala krásne ako vždy. Vlnité čierne vlasy lemovali jej opálenú tvár. Oblečená v nádherných svadobných šatách sa prešla popri návštevníkoch klubu a príbuzní, ktorí ju odtrhli od ženícha, ju opatrne sprevádzali. Keď ukradli nevestu, boli za ňu zodpovední.
   O chvíľu sa zjavil aj ženích a šťastný, že svoju manželku našiel,vzal ju do náručia. Fotoaparát zachytával krásne kamihy šťastnej dvojice. Nevesta, chránená objatím svojho najmilšieho, otvorila na chvíľu oči, krátko sa pozrela na Lauru a žmurkla na ňu tak, aby to videla len ona.
  
Laura odložila fotoaparát. Už nechcela ďalej pokračovať. Nemohla sa ženíchovi pozrieť do očí.
– Mám plnú kartu, – vyhovorila sa.
Zablahoželala novomanželom a rozlúčila sa.
  
Keď sa vracala do ateliéru, spomenula si na výrok jedného kamaráta. „Niekedy môže byť pre vydatú ženu iná ženská nebezpečnejšia ako chlap,“ usmiala sa, pokrútila hlavou a zaspomínala na to, ako sa s Kristínou nedávno zdržala v ateliéri…

Úryvok z knihy Milenky (Vydavateľstvo Motýľ, 8/2010, internetové objednávky knihy- TU)